ktoré stoja za to a vrelo ich odporúčam:
A walk to remember (v preklade: Prechádzka spomienkami, Škola pocitov alebo ju poznáme aj pod názvom Nezabudnuteľná cesta) - obsahuje veľa krásnych piesní.
O knihe
Ôsmy deň
Čaj u pána senátora
Tento rok sme s rodičmi začali častejšie navštevovať Slovenské komorné divadlo v Martine a musím povedať, že som bola nadšená. Nie som žiadny odborník, neštudovala som nič, čo by ma oprávňovalo kritizovať, čo ani nechcem. Chcela by som vám dať len zopár tipov na kultúrne spestrenie voľného času.
Pokiaľ sa radi smejete a uprednostňujete humor typu RND alebo L & S, tak určite choďte na komédiu „Čaj u pána senátora“ dramatika Ivana Stodolu, pod režijnou taktovkou Jakuba Nvotu. Túto komédiu, zachytávajúcu atmosféru 20.- tych rokov minulého storočia, zasadili do dnešnej doby. Zobrazuje život staršieho majiteľa pohrebnej služby Slivku a jeho ambicióznej mladej ženy, ktorej najväčším želaním je byť manželkou politika a žiť vo vyššej spoločnosti.
Samotnú hru obohacujú kabaretné piesne a množstvo vtipných replík. Pre mňa najvtipnejšia bola snáď časť, keď speváčka a učiteľka spoločenského správania alias Jana Oľhová predvádza konverzáciu, správnu chôdzu a sedenie. Veľmi ľahko som si dokázala v úlohách „učňov“ predstaviť mnohých našich politikov.
Som presvedčená, že táto hra je aktuálna v každej dobe, veď vždy sa nájdu v politike ľudia, ktorí chcú dokázať, že patria k smotánke, ale pôsobia komicky....
by Katka B.
Začalo sa leto. Školopovinní priniesli domov vysvedčenia a začali plánovať akcie na voľné dni.
Ja som sa spolu s pár priateľmi rozhodla, že toto leto strávim mimoriadne kultúrne. Začala som divadelným festivalom „Dotyky a spojenia“ v Martine. Konal sa síce ešte počas školského roka, ale v škole sa nedialo už nič dôležité, tak sme sa s kamarátkami vybrali na predstavenie „Kto chytá v žite“, ktoré naštudovalo „Staré divadlo Nitra“. Bol to naozaj umelecký zážitok, hoci by som eliminovala použitie expresívnych slov. Mimoriadne vydareným predstavením bola rozprávka „Stvorenie sveta“ v podaní „Teatro Tatro Nitra“. Zabávali sa malí i veľkí. Veľmi sa mi páčila schopnosť hercov reagovať na pripomienky detských divákov. Predstavenie bolo naozaj autentické.
Svoje predsavzatie som ďalej plnila na tohtoročnom filmovom festivale „artfilm“ v Trenčianskych Tepliciach. Chcela som vidieť ocenený film v Cannes režiséra Juraja Lehotského „Slepé lásky“. Vôbec sa nečudujem, že mal v Cannes úspech, pretože je naozaj perfektný. Nerada používam slovo dokonalý, myslím si totiž, že nič nie je dokonalé, ale po zhliadnutí tohto filmu vo vás zostane dokonalý pocit. Zachytáva príbehy štyroch nevidiacich ľudí – ich lásky, túžby, obavy. Musím ale podotknúť, že toto dielo vo vás nevyvolá ľútosť, skôr obdiv, k týmto ľuďom. Darmo by som tu ospevovala dej, techniku spracovania témy, hudbu alebo výkony „hercov“. „Slepé lásky“ musíte jednoducho vidieť. Máme byť naozaj na čo hrdí.
Tak dúfam, že sa nabudúce stretneme na niektorom z festivalov. Možno na „Dotykoch“ alebo „artfilme“.
by Katka B.